Ako sa dá učiť súcit? - Humánne vzdelávanie, ktoré vedie k činom.

Súcit nie je slabosť, ale schopnosť meniť svet. Zistite, ako ho možno rozvíjať cez humánne vzdelávanie.

Súcit ako schopnosť

Súcit nie je vrodená vlastnosť, ktorú buď máme, alebo nemáme. Je to schopnosť, ktorú môžeme vedome rozvíjať – podobne ako čítanie, matematiku či kritické myslenie. Predstavme si situáciu: do našej blízkosti priletí zranený holub. Ako rodič ho odplašíte, aby odletel. Teraz si však skúste predstaviť inú reakciu: „Pozri, Jožko, ten holub je zranený. Radšej sa ho nechytajme, ale zavoláme niekoho, kto mu vie pomôcť.“ Myslím, že nie je nutné vysvetľovať, v ktorej situácii ste u dieťaťa rozvíjali súcit. Deti sa učia najmä pozorovaním svojich rodičov. No učia sa aj v škole a práve humánne vzdelávanie (HV) nám ukazuje, ako na to v školskom alebo inom štruktúrovanom prostredí.

Súcit začína porozumením druhému a potom vcítením sa do jeho situácie, teda empatiou. Keď deti čítajú príbehy z rôznych kultúr, diskutujú o problémoch, ktoré trápia ľudí i zvieratá v rôznych častiach sveta, alebo sledujú dokument o znečistení životného prostredia budujú porozumenie. Keď sa informácie spoja s kreativitou a reflexiou, rozvíjajú schopnosť vcítiť sa.

Od empatie k činom

No humánne vzdelávanie nie je len o empatii. Vedie žiakov k premýšľaniu: Čo sa deje? Prečo sa to deje? Kto je tým ovplyvnený? A čo môžem urobiť ja? Súcit pri empatii nekončí, na základe informovaného porozumenia vedie činom. Mala som raz rozhovor s 9-ročným chlapcom Sebastiánom - srdcom aj dušou aktivista :) - ktorý nahnevane vykríkol, že on nechce pomáhať ľuďom lebo oni ničia planétu.

Jednou z kľúčových zložiek HV je tzv. etická analýza – žiaci a žiačky sú vedení pýtať sa na príčiny problému a zhodnotiť aký to má vplyv na ľudí, zvieratá aj planétu. Vďaka tomu si uvedomujú, že naše rozhodnutia (informované aj neinformované) majú reálny dopad. Nie ako výčitku, ale ako príležitosť konať lepšie. Ak by sa Sebastián zapojil do našich dlhodobých programov, postupne by sa od hnevu posunul k porozumeniu. Svoje zanietenie by dokázal pretaviť do konkrétnych nápadov a činov — hľadal by spôsoby, ako už vo svojom veku prispieť k ochrane životného prostredia tak, aby jeho kroky boli v súlade s princípom MOGO (Most Good, Least Harm).

Súcit sa v humánnom vzdelávaní neberie ako slabosť. Naopak, je to sila konať vedome, spravodlivo a s ohľadom na druhých – aj keď sú tí „druhí“ od nás vzdialení v čase, priestore alebo druhu. A čo je najdôležitejšie? Deti, ktoré sa učia súcitu, sa učia dôverovať vlastnej schopnosti meniť svet – nie z pozície hrdinu, ale ako súčasť komunity, ktorá cíti a koná spolu.