Ako sa dá učiť súcit? Humánne vzdelávanie, ktoré vedie k činom

Súcit nie je slabosť, ale schopnosť meniť svet. Zistite, ako ho možno rozvíjať cez humánne vzdelávanie.

Súcit ako schopnosť

Súcit nie je vrodená vlastnosť, ktorú buď máme, alebo nemáme. Je to schopnosť, ktorú možno rozvíjať – podobne ako čítanie, matematiku či kritické myslenie. Predstavte si, že do vašej blízkosti doletí zranený holub. Ako rodič (aj keď z pozície chrániť svoje dieťa), do holuba hodíte kameň, aby odletel. Predstavte si vašu reakciu nasledovne: "Pozri Jožko, chudák zranený holúbok. Pozor nechytaj ho, radšej privoláme tých, ktorý mu môžu pomôcť". Myslím, že nie je nutné vysvetľovať, v ktorej situácii ste u dieťaťa rozvíjali súcit. Deti sa učia najmä pozorovaním svojich rodičov. No učia sa aj v škole a práve humánne vzdelávanie (HV) nám ukazuje, ako na to v školskom alebo inom štruktúrovanom prostredí.

Súcit začína porozumením druhému a potom vcítením sa do jeho situácie, teda empatiou. Keď deti čítajú príbehy z rôznych kultúr, diskutujú o problémoch, ktoré trápia ľudí v rôznych častiach sveta, alebo sledujú dokument o živote zvierat vo veľkochovoch, rozvíjajú schopnosť vcítiť sa – ale aj uvedomiť si následky vlastných rozhodnutí.

Od empatie k činom

Humánne vzdelávanie nejde len po emóciách. Vedie žiakov k tomu, aby premýšľali: Čo sa deje? Prečo sa to deje? Kto je tým ovplyvnený? A čo môžem urobiť ja? Súcit sa tak nezakladá len na pocite, ale na informovanom porozumení, ktoré vedie k činom. Mala som raz rozhovor s 9-ročným chlapcom Sebastiánom - srdcom aj dušou aktivista :) - ktorý sa vyjadril, že on nemá záujem pomáhať ľuďom, keďže ničia planétu.

Jednou z jeho kľúčových zložiek HV je tzv. etická analýza – žiaci sa učia identifikovať príčinu/y a zhodnotiť dopad konkrétneho problému na ľudí, zvieratá aj planétu. Vďaka tomu si uvedomujú, že naše (akékoľvek - informované aj tie neinformované) rozhodnutia majú dosah. Nie ako výčitku, ale ako príležitosť konať lepšie. Ak by sa zanietený mladík Sebastián zapojil do nášho krúžku "Mám nápad!", od svojho hnevu by prišiel k analýze a následne porozumeniu, prečo ľudia ničia planétu a svoje zanietenie ochraňovať životné prostredie by využil na tvorbu riešenia (úmerného k svojmu veku), ktoré umožní prosperovať ľuďom, zvieratám aj planéte súčasne – v súlade s princípom MOGO (Most Good, Least Harm).

Súcit sa v humánnom vzdelávaní neberie ako slabosť. Naopak, je to sila konať vedome, spravodlivo a s ohľadom na druhých – aj keď sú tí „druhí“ od nás vzdialení v čase, priestore alebo druhu. A čo je najdôležitejšie? Deti, ktoré sa učia súcitu, sa učia aj dôverovať vlastnej schopnosti meniť svet – nie z pozície hrdinu, ale ako súčasť komunity, ktorá cíti a koná spolu.